Stránky

štvrtok, 10. decembra 2015

Vymyslela som si ťa

Autor: Francesca Zappia
Názov: Vymyslela som si ťa
Pocity po dočítaní: Nádherná kniha, ale asi som to nemala čítať.... A možno, práve mala....

Hneď, ako som sa dozvedela, že vychádza táto kniha, chcela som si ju veľmi prečítať. Téma ako schizofrénia, maniodepresia, obsedantno kompulzívna porucha, panická depresia a mnoho iných psychických porúch ma zaujímaja. Preto som bola zvedavá, ako to bude rozobraté v knihe pre mladých. Neboli tam žiadne omáčky ako liečba, vznik, siahodlhé rozpisovanie príznakov, ale krásne podaný príbeh o dievčati s týmto problémom.


Červenovláska Alex, je nie tak úplne normálna študentka strednej školy. Pre svoju chorobu má problém rozoznávať, čo je realita a čo je len výplod jej mysle. Preto sa rada pozerá na svet cez objektív svojho foťáku, ktorý jej nakoniec vždy prezradí, či naozaj niečo videla, alebo nie. Pred okolím drží svoj problém v tajnosti, aby nestratila to málo priateľov čo má. Veľakrát sa pre svoje preludy ocitá v ťažkých až strašidelných situáciách, no objavia sa aj niektoré komické. Keď si spomeniem na toho hada, tak sa smejem.

V knihe som sa stretla s veľmi príjemnými postavami. Samotná Alex je veľmi inteligentná a rozvážna (v rámci jej možností) slečna, ktorá nadovšetko miluje históriu. Pripomenula som si mnoho historických faktov, na ktoré som už od strednej stihla pozabúdať. Miles, druhý hlavný protagonista je veľký čudák a intelektuál. V škole ho neznášajú, boja sa ho a platia mu za nepríjemnosti, ktoré na objednávku robí ostatným študentom. Kedže platí, že čudáci sa priťahujú, padnú si s Alex do oka, ale cesta ku ich priateľstvu je komplikovaná. Do tretice tu máme Tuckera, ktorý je tiež prudko inteligentný, miluje konšpiračné teórie každého druhu a je z nich najnormálnejší.

Rodina to má s ňou ťažké. Mama, otec a sestra robia čo sa dá, ale sú na konci svojich síl. Miesto toho aby boli jej podporou, to postupne prestali zvládať. Ku koncu som už sama nevedela čomu mám veriť a čo je nao
pak len v jej hlave. Jednu chvíľu som až tŕpla, že ako to celé nakoniec skončí. Čítanie som si užila, veľa som sa nasmiala, veľa som rozmýšľala a aj smútila. Je odporné, k čomu sa dokážu ľudia znížiť, akí dokážu byť krutí, čo všetko sú ochotní pre svoje postavenie a ego urobiť.

V knihe je okrem schizofŕenie spomínaná aj, šikana, domáce násilie, zneužívanie a iné problémy, o ktorých sa mnoho ľudí hanbí otvorene hovoriť. Pre mňa je príbeh krásny a veľmi silný. Knihu odporúčam úplne každému čitateľovi. Možno sa dokonca v niekom nájdete :)

Astesia

streda, 2. decembra 2015

Smrtiaci dotyk


Autor: Melinda Salisburyová
Názov: Smrtiaci dotyk
Séria: Dcéra pojedačky hriechov
Diel: Prvý
Pocity po dočítaní: Som úplne spokojná, ako táto šalená telenovela nakoniec dopadla.

Sú knihy, ktoré mi nedajú spávať. Potom sú také, pri ktorých síce spím, ale moje sny sa odohrávajú v deji danej knihy a ranný výsledok je potom rovnaký: som nevyspatá. Smrtiaci dotyk je ten druhý prípad. Toľko som sa nasnívala a Twylle, Liefovi a Merekovi, až sa mi zdá, akoby som to celé prežila.

Kniha ma zaujala hneď, ako som ju zbadala. Druhý krát som sa do nej zaľúbila, keď som si prečítala anotáciu a zistila, že to nie je nič z terajšieho sveta, ale ža sa odohráva ďaleko v minulosti, keď ešte boli kráľovstvá, dvorné dámy, rytiery... A tretí krát, keď som sa začítala a celú ju prechrumkala.
Twylla je dcérov pojedačky hriechov, čo mi prezradil názov. Samotná pojedačka, je obrovská pani, ktorá sa zúčastňuje na pohreboch, kde zosnulému obložia rakvu jedlom, ktoré predstavuje hriechy dotyčného a ona ich musí pojesť, aby tak očistila jeho dušu. Zaujímavý zvyk...

Twylla sa ešta ako dieťa dostane na hrad, kde je sľúbená princovi Merekovi, ale do svadby si musí plniť otrasnú povinnosť. Dozvie sa, že je stelesnená božská dcéra Daunen a jej pvinnosťou je prikladť ruky na telo zradcov. Jej dotyk je totiž smrtiaci a za to vďačí bohom a jedu menom Skazonektár, ktorý musí raz za mesiac vypiť, aby jej koloval v žilách a tak potvrdzoval jej vtelenie. A tak vyrasá ako vrahyňa, nenádvidí seba, kráľovnú, kráľovstvo... Stráže sa pri nej často striedajú, boja sa zosávať v blízkosti stelesnenej Daunen.

Jedno ráno k nej priradia mladého strážcu menom Lief, ktorý sa začne správať ako jej kamarát a nie ako neosobný strážca. Najprv ho nevie vystáť, ale ženské srdce je len ženské a tak sa čoskoro začne roztápať. Lief sa jej snaží vyhovoriť všetko, čomu doteraz verila, princ Merek na ňu talčí so svadbou a zbližovaním, hradom sa šíria skazené intrigy a chuderka Twylla nevie čo si má o všetkom myslieť. Kruto krutá kráľovná je ešte horšia ako obyčajne a popravuje dvoranov rad radom. Aby toho nebolo málo, vynorí sa stará legenda o Spiacom princovi, ktorá ma k tomu všetkému tiež čo povedať.

Liefa som si zamilovala, je to ten druh chalana, na ktorého sa v knihe hneď namotám. Twylla je trošku prihlúpla, ale inak sympatická postava. Merek, aj keď má titul princ, mi prišiel občas nesvojprávny a celkovo by som ho nazvala pomotaným princom. Kruto krutá kráľovná, jej druhý manžel (jej bratranec) a celé kráľovstvo Lormere sa nedajú len tak opísať, to si musíte prečítať.

Autorka píše veľmi pútavo, hneď ma vtiahla do deja a až do samotného konca som nevedela prísť na to, ako to celé dopadne. Skončilo to otvorene, ale keď som pozerala anotáciu na druhú časť, tak tá má byť o niečom inom. Prostredie sa nezmení, ale príbeh bude iný. Ktovie, či si niekedy prečítam pokračovanie o Twylle. Príbeh ma úplne pohltil.

V knie nesmie chýbať: milostný trojuholník, sex (nie je opisovaný, ani priamo spomenutý, ale odohrá sa), náznaky incestu, smrť, vražda, smrť (poradie je ľubovoľné), slzy hlavnej hrdinky, modlenie hlavnej hrdinky, ľutovanie sa hlavnej hrdinky....zmeska, ktorá vždy zaberie.

Astesia