Zaujali sme svoje miesta a nudná dvojhodinová
prednáška sa mohla začať. Zajacová sa prehrabávala v papieroch a chystala
sa skontrolovať dochádzku.
„Keďže ste ma minule oklamali, a podpísaných na prezenčnom papieri bolo viac študentov, dnes sa mi po jednom prihlásite. No nezazerajte na mňa. Je to len vaša chyba a moja prezieravosť, že som si vás spočítala.“ Zajacová si nás po jednom prezerala a začala vyvolávať mená.
„Hej, cítiš sa už lepšie? Pred učebňou si vyzerala mdlo,“ naklonila sa ku mne Ela.
„To nič,“ odpovedala som.
„Huťanová Eliška.“
„Tu som,“ Ela zdvihla ruku, aby dala o sebe vedieť.
„Aj ja sa cítim zvláštne,“ pokračovala Ela v rozhovore. „Nedokážem si spomenúť na včerajšok a to som vôbec nepila, prisahám!“
„Nechaj to už tak, ja mám tiež okno a asi sa nedialo nič dôležité, inak by som si to určite pamätala.“ Zahľadela som sa na Zajacovú, ktorá práve dokontrolovala dochádzku, a mňa neprečítala. Vzdychla som si a zdvihla ruku.
„Prepáčte, ale mňa ste nečítala.“
„Meno!“ Prebodla ma zajačica pohľadom.
„Dominika Adamová.“
„Ach áno, prehliadla som vás prepáčte,“ pozrela mojím smerom a k menu na papieri si urobila bodku.
„Takže dnešnú dvojhodinovku budeme venovať...“ monotónny hlas sa niesol učebňou a ja som prestala počúvať. Nebola som v stave sústrediť sa. Otvorila som si zošit a vybrala ceruzku. Ela vedľa mňa si už robila poznámky. Aspoň jedna z nás ich bude mať. Vzdychla som si a začala kresliť. Potrebovala som nachvíľku vypnúť a kreslenie je vždy moja najlepšia voľba. Mala som zvláštny pocit. Dal by sa opísať, ako čudné zvieranie v hrudníku. Nezažila som ho už veľmi dlho. Ešte prednedávnom som sa venovala nadprirodzenu a čiernej mágii. Vlastne nedá sa povedať že som sa tomu venovala. Proste som vyhľadávala rôzne články o rituáloch, zaklínadlách, nadprirodzených bytostiach a tak podobne. Nikto o tom nevedel. Snažila som sa aspoň zazrieť ducha, alebo auru, no všetky pokusy boli neúspešné. Až nedávno sa mi stalo niečo čudné. Možno to bol len sen, ale na sen bol až príliš skutočný. Cítila som každý dotyk, každý pocit, každú vôňu. Snívalo sa mi, že sa mi v izbe zjavila nejaká osoba. Postavila som sa a prebehla k nej bola hrozná tma a nevidela som postave do tváre. Prehovorila však mužským hlasom. „Čakal som na teba. Čoskoro sa uvidíme.“ Potom vystrel ruku a prešiel mi ňou po líci, zastrčil mi prameň tmavých vlasov za ucho a zmizol. Bol to len okamih, ale veľmi živý. Stále keď zavriem oči, cítim dotyk jeho prstov na mojom líci a jeho dych vo vlasoch. Vtedy som prestala vyhľadávať nadprirodzeno a zlo. Sama neviem čo bolo hlavným dôvodom, no zrazu som nepociťovala potrebu pátrať po... Démonoch? Anjeloch? Čo som vlastne chcela zistiť? Teraz mi to príde šialené a nerozumné. Bum! Na lavici predo mnou pristál pár rúk a vytrhol ma z myšlienok.
„Bože Domča, opäť depresívna nálada?“ Zdvihla som hlavu a uvidela pri lavici stáť spolužiaka Marcela. Hodila som rýchly pohľad na Elu, ktorá bola v tvári celá červená. Vždy sa jej to stávalo keď sa objavil Marcel. Veľmi sa jej páčil, ale ona jemu nie.
„Prečo depresívna?“ opýtala som sa.
„To sa ma vážne pýtaš?“ nadvihol obočie a prekrížil si ruky na hrudi. „Pozri sa na obrázok, ktorý si nakreslila. Chlapec stojaci na cintoríne a s dýkou v ruke nie je práve najpozitívnejšia kresba.“
„Ach to nič,“ mávla som rukou „ani som si poriadne neuvedomila čo kreslím.“ Hodila som zošit do kabelky a povedala si, že si to doma musím obzrieť. Opäť som kreslila bez toho aby som uvažovala.
„Nie som tu však kvôli tvojmu kresliarskemu talentu. Obe vás pozývam večer do mesta.“ Striedavo hľadel na mňa a na Elu.
„Jasné že pôjdeme,“ pípla kamarátka vedľa mňa.
„Výborne, tak sa stretneme o siedmej pri fontáne v centre mesta.“ Zakýval nám na pozdrav a odkráčal. My sme sa postavili a predierali sa školou na ďalšiu prednášku. Svoju hlavu som zamestnávala vytváraním toho správneho oblečenia na večer. Marcel a jeho partia rovná sa kopa krásnych chalanov (samozrejme aj dievčat) a skvelá zábava. Celé moje vnútro tancovalo.
„Keďže ste ma minule oklamali, a podpísaných na prezenčnom papieri bolo viac študentov, dnes sa mi po jednom prihlásite. No nezazerajte na mňa. Je to len vaša chyba a moja prezieravosť, že som si vás spočítala.“ Zajacová si nás po jednom prezerala a začala vyvolávať mená.
„Hej, cítiš sa už lepšie? Pred učebňou si vyzerala mdlo,“ naklonila sa ku mne Ela.
„To nič,“ odpovedala som.
„Huťanová Eliška.“
„Tu som,“ Ela zdvihla ruku, aby dala o sebe vedieť.
„Aj ja sa cítim zvláštne,“ pokračovala Ela v rozhovore. „Nedokážem si spomenúť na včerajšok a to som vôbec nepila, prisahám!“
„Nechaj to už tak, ja mám tiež okno a asi sa nedialo nič dôležité, inak by som si to určite pamätala.“ Zahľadela som sa na Zajacovú, ktorá práve dokontrolovala dochádzku, a mňa neprečítala. Vzdychla som si a zdvihla ruku.
„Prepáčte, ale mňa ste nečítala.“
„Meno!“ Prebodla ma zajačica pohľadom.
„Dominika Adamová.“
„Ach áno, prehliadla som vás prepáčte,“ pozrela mojím smerom a k menu na papieri si urobila bodku.
„Takže dnešnú dvojhodinovku budeme venovať...“ monotónny hlas sa niesol učebňou a ja som prestala počúvať. Nebola som v stave sústrediť sa. Otvorila som si zošit a vybrala ceruzku. Ela vedľa mňa si už robila poznámky. Aspoň jedna z nás ich bude mať. Vzdychla som si a začala kresliť. Potrebovala som nachvíľku vypnúť a kreslenie je vždy moja najlepšia voľba. Mala som zvláštny pocit. Dal by sa opísať, ako čudné zvieranie v hrudníku. Nezažila som ho už veľmi dlho. Ešte prednedávnom som sa venovala nadprirodzenu a čiernej mágii. Vlastne nedá sa povedať že som sa tomu venovala. Proste som vyhľadávala rôzne články o rituáloch, zaklínadlách, nadprirodzených bytostiach a tak podobne. Nikto o tom nevedel. Snažila som sa aspoň zazrieť ducha, alebo auru, no všetky pokusy boli neúspešné. Až nedávno sa mi stalo niečo čudné. Možno to bol len sen, ale na sen bol až príliš skutočný. Cítila som každý dotyk, každý pocit, každú vôňu. Snívalo sa mi, že sa mi v izbe zjavila nejaká osoba. Postavila som sa a prebehla k nej bola hrozná tma a nevidela som postave do tváre. Prehovorila však mužským hlasom. „Čakal som na teba. Čoskoro sa uvidíme.“ Potom vystrel ruku a prešiel mi ňou po líci, zastrčil mi prameň tmavých vlasov za ucho a zmizol. Bol to len okamih, ale veľmi živý. Stále keď zavriem oči, cítim dotyk jeho prstov na mojom líci a jeho dych vo vlasoch. Vtedy som prestala vyhľadávať nadprirodzeno a zlo. Sama neviem čo bolo hlavným dôvodom, no zrazu som nepociťovala potrebu pátrať po... Démonoch? Anjeloch? Čo som vlastne chcela zistiť? Teraz mi to príde šialené a nerozumné. Bum! Na lavici predo mnou pristál pár rúk a vytrhol ma z myšlienok.
„Bože Domča, opäť depresívna nálada?“ Zdvihla som hlavu a uvidela pri lavici stáť spolužiaka Marcela. Hodila som rýchly pohľad na Elu, ktorá bola v tvári celá červená. Vždy sa jej to stávalo keď sa objavil Marcel. Veľmi sa jej páčil, ale ona jemu nie.
„Prečo depresívna?“ opýtala som sa.
„To sa ma vážne pýtaš?“ nadvihol obočie a prekrížil si ruky na hrudi. „Pozri sa na obrázok, ktorý si nakreslila. Chlapec stojaci na cintoríne a s dýkou v ruke nie je práve najpozitívnejšia kresba.“
„Ach to nič,“ mávla som rukou „ani som si poriadne neuvedomila čo kreslím.“ Hodila som zošit do kabelky a povedala si, že si to doma musím obzrieť. Opäť som kreslila bez toho aby som uvažovala.
„Nie som tu však kvôli tvojmu kresliarskemu talentu. Obe vás pozývam večer do mesta.“ Striedavo hľadel na mňa a na Elu.
„Jasné že pôjdeme,“ pípla kamarátka vedľa mňa.
„Výborne, tak sa stretneme o siedmej pri fontáne v centre mesta.“ Zakýval nám na pozdrav a odkráčal. My sme sa postavili a predierali sa školou na ďalšiu prednášku. Svoju hlavu som zamestnávala vytváraním toho správneho oblečenia na večer. Marcel a jeho partia rovná sa kopa krásnych chalanov (samozrejme aj dievčat) a skvelá zábava. Celé moje vnútro tancovalo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára