„Je čierna, je krátka a má ružové mašličky. Objednala som ju z jedného internetového obchodu. Slintala si za ňou už mesiace.“ Odsekla mi a ďalej sa venovala ďalekohľadu.
Dostanem sukňu, dostanem sukňu. Stále som si to opakovala v hlave, ale ani to neznížilo moje obavy, že sa strápnime. Tuto tá hnedovlasá osoba vedľa mňa, ktorú považujem za svoju kamošku sa zbláznila. Pred pár mesiacmi si vzala do hlavy, že upíri skutočne existujú. Samozrejme som sa jej to snažila vyhovoriť, ale autorky románov, kde hlavnú úlohu zohrali tieto nadprirodzené bytosti, neboli na mojej strane.
„Niečo vidím.“ Drgla do mňa Ela.
„To ťažko.“ Skonštatovala som. „Je takmer tma a ty nemáš na tom hračkárskom ďalekohľade nočné videnie.“
„Nebuď pochybovačná! Hovorím ti dnes príde! A je to upír na 90%!“
„A čo tých 10?“ začudovane som zdvihla obočie. Čo ju mohlo prinútiť pochybovať?
„No on...“ začala opatrene. „Včera som videla ako si kýchol.“ Zahanbene sklopila hlavu a ja som vybuchla smiechom, až som ju oprskala.
„Upír nemôže kýchať? Vysvetli mi prečo.“ Ešte stále som sa zadúšala smiechom.
„Je predsa dokonalý, nadprirodzený, krásny, rýchly, silný...“
„Pije krv.“ Skočila som jej do reči.
„Neprerušuj láskavo. Nebýva chorý, je bledý, nič neje, studená pokožka. Mám pokračovať?“ nervózne poklepkávala nohou. Skrývali sme sa v kríku neďaleko mestského cintorína a čakali... na zázrak?
„Objasni mi to kýchanie.“
„Och čo na tom nechápeš? Nieje človek a to znamená že nemôže kýchať!“
„No tak Ela. Ani Shelly nieje človek a videla som ju kýchnuť a nie raz.“
„Práve si porovnala upíra s mojím kokeršpanielom? Na.“ Hodila mi dalekohľad. „Musím sa vycikať sleduj okolie.“ Pred pár mesiacmi som aj ja zdieľala jej nadšenie pre upírov, ale nikdy by ma nenapadlo, že to dôjde tak ďaleko. Začala potajme sledovať jedného chalana. Myslím že sa volá Jakub. Je vyznávač gotického štýlu, a programátor, čiže je takmer stále zalezený doma a keď ide von, tak vyhľadáva zvláštne a tmavé miesta. Dobre, musím priznať že mi naháňa hrôzu, ale považovať ho za upíra? Hlúposť. Snažila som samu seba už niekoľko mesiacov presvedčiť že nič nadprirodzené neexistuje. Niekedy som sa zaujímala o nadprirodzeno, ale po pár nevysvetliteľných skúsenostiach som od toho dala ruky preč. Bolo mi nepríjemné vyčkávať na chudáka chalana, ktorý má očividne vlastný svet.
„Domča. Psst. Domča!“ Ela sa snažila upútať moju pozornosť. Vyvalila som oči. Bola z druhej strany plota, ktorý oddeľoval cintorín od chodníka. Toto je ako zlý sen! „Prelez to a poď sem, myslím že som niekoho videla ísť dozadu k stromom. Tam kde sú staršie hroby.“ Zdvihla som sa a prebehla k plotu. Najprv som jej podala moje veci a vyliezla hore.
„Dočerta!“ zahrešila som. O niečo som si zachytila sveter a ostala som visieť na plote. Snažila som sa ho uvoľniť, ale stratila som rovnováhu a padla na zadok. No výborne! Môj obľúbený tyrkysový sveter bol roztrhnutý.
„Tak tomu sa hovorí núdzové pristátie.“ Chichotala sa nado mnou Ela. „Vstaň nech ťa oprášim.“ Podala mi ruku a ja som ju vďačne prijala.
„Nebojíš sa?“ opýtala som sa.
„Nie prečo?“ pokrčila ramenami. „Je to cintorín a mŕtvy nám neublížia.“ Vykročila pomedzi náhrobné kamene a ja som ju neisto nasledovala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára