Stránky

nedeľa, 17. júna 2012

Sledovať sa nepatrí! časť 2.


„Vždy tu bolo toľko hrobov?“ opatrne som jeden prekročila. Zdalo sa mi, že čím ďalej ideme, tým ich je stále viac. Stihlo sa úplne zotmieť a mesiac nesvietil. Ela použila jej telefón, aby sme si videli pod nohy.
„Myslím že hej. Zabudla som aké je to tu obrovské. Počkaj chvíľku.“ Zastala a začala sa obzerať okolo seba. „Myslím že ideme správne. Keby že som upír kam pôjdem? Predsa medzi staré stromy. Tam sa za mnou nikto neodváži. Ha! Ale nepočítal so mnou.“
„Mám zlý pocit. Po chrbte mi behá mráz a chýba mi mesiac. Nemal už byť dávno na oblohe?“
„Ale upokoj sa.“ mávla rukou a otočila sa mi chrbtom. „Poviem ti len toľko,“ pridala so kroku „že je očividne zamračené a len si niečo nahováraš. Mňa ženie dopredu spaľujúca láska tak sa neboj.“
Neverila som jej ani slovo. Bála sa rovnako ako ja, len si to odmietala priznať.
„Ela to stačilo!“ chytila som ju za ruku a otočila tvárou k sebe. „Je to šialené. Ak nás objaví policajná hliadka dajú nám pokutu. Ako náhle sa cintorín zamkne, nesmie sa sem chodiť. Poďme domou, prosím.“ Nevidela som jej poriadne do tváre, takže som nemohla vedieť ako sa tvári.
„Vráť sa ale bezomňa. Určite som ho videla a išiel tam.“ Ukázala pred seba. „Takú možnosť už nemusím mať. Ja pokračujem a ty sa rozhodni.“ Vytrhla sa mi a vykročila. Nechcela som ju nechať samú. Stále tu bola možnosť, že sa jej to len zdalo a nikto tam nebude. Neviem čo bude horšie vidieť ju nadšenú alebo sklamanú. Dobehla som ju a mlčky išla vedľa nej.
„Aha pozri.“ Natešene šepla. „Hovorila som že som ho videla. Poď skryjeme sa tam na kraji. Dva lístky na upíra do prvého radu prosím.“ Hlas sa jej chvel vzrušením. Rozbúchalo sa mi srdce. Nemyslela som si že ho nájdeme. Bol ku nám otočený chrbtom a nad niečo sa skláňal. Mysľou mi prebehlo že je to jeho obeť. Striaslo ma z predstavy. Keď sa trošku posunul, odkryl ruksak. Uf to mi odľahlo. Niečo z neho vybral a rozostavil okolo seba.
„Nič nevidím. Poď prejdeme ešte bližšie.“ Ela vstala a začala sa presúvať k hrubému stromu. „Domča poď už.“ Mala som veľa dôvodov ostať na mieste, ale zvedavosť ma premohla.
„Čo myslíš že robí?“ čupla som si ku kmeňu.
„Neviem, ale zistím to.“ Vyšla z poza stromu a očividne sa ho chystala osloviť.
„Prestaň!“ stiahla som ju na zem. „To nie je dobrý nápad.“
„Prečo?“
„A čo by si sa ho pýtala?“
„No, pripúšťam to neviem.“ Aj v tej tme som vedela že je červená. Pozrela sa opäť na svoj objekt záujmu. „Konečne budeme niečo vidieť, zapaľuje sviečky.“
Zahľadela som sa na postavu pred nami. Bol dosť vysoký. Prechádzal z miesta na miesto a kládol na zem zapálené sviečky. Opäť sa vrátil k ruksaku a siahol doň. Vo svetle sviečok sa zaleskla strieborná dýka. Začala sa mi krútiť hlava. Nebol to Jakub ako čakala Ela, ale bol nádherný. Čierne vlasy mal strapaté a na tvári napätý výraz.
„Neviem kto to je, ale je hriešne krásny.“ Vzdychla si Ela.
Postavil sa do stredu všetkých sviečok a zdvihol dýku. Vtedy mi to celé došlo. Porezal si dlaň a krv nechal kvapkať na zem. Chytila som kamarátku a začala ju ťahať preč. Nechcela som vidieť a ani počuť to, čo som si myslela že bude nasledovať.
„Nemáme tu čo robiť. Toto nie je pre naše oči. Ela musíme utekať.“
„Čo? Nie. Prečo?“ tvárila sa zmetene.
„Sviečky tvoria pentagram, práve si porezal ruku, chystá sa niečo vyvolať musíme preč.“ Na dlani ma pálila vlastná jazva.  Nedávno som sa o niečo také pokúšala sama.
„Už vstávam.“ Pípla celá bledá. Bolo však pozde. Práve začal recitovať. Stiahla som ju na seba a zapchala jej dlaňou ústa.


Astesia


2 komentáre:

  1. To je zaujímavá poviedka 8) chytila ma 8D budem čakať na ďalšiu časť 8)
    myslím, že niekde bude prebiehať súťaž od júla, že kto napíše naj poviedku na 2 A4ky ...ale neviem teraz na rýchlo na ktorom blogu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. jop o súťaži viem :) ale neviem či by som dokazala zlepiť niečo na 2A4 tak aby to malo hlavu aj pätu B)

      Odstrániť