
„Vždy tu bolo
toľko hrobov?“ opatrne som jeden prekročila. Zdalo sa mi, že čím ďalej ideme,
tým ich je stále viac. Stihlo sa úplne zotmieť a mesiac nesvietil. Ela
použila jej telefón, aby sme si videli pod nohy.
„Myslím že hej. Zabudla som aké je to tu obrovské. Počkaj chvíľku.“ Zastala a začala
sa obzerať okolo seba. „Myslím že ideme správne. Keby že som upír kam pôjdem?
Predsa medzi staré stromy. Tam sa za mnou nikto neodváži. Ha! Ale nepočítal so
mnou.“
„Mám zlý pocit. Po chrbte mi behá mráz a chýba mi mesiac. Nemal už byť
dávno na oblohe?“
„Ale upokoj sa.“ mávla rukou a otočila sa mi chrbtom. „Poviem ti len toľko,“
pridala so kroku „že je očividne zamračené a len si niečo nahováraš. Mňa
ženie dopredu spaľujúca láska tak sa neboj.“
Neverila som jej ani slovo. Bála sa rovnako ako ja, len si to odmietala
priznať.
„Ela to stačilo!“ chytila som ju za ruku a otočila tvárou k sebe. „Je
to šialené. Ak nás objaví policajná hliadka dajú nám pokutu. Ako náhle sa
cintorín zamkne, nesmie sa sem chodiť. Poďme domou, prosím.“ Nevidela som jej
poriadne do tváre, takže som nemohla vedieť ako sa tvári.
„Vráť sa ale bezomňa. Určite som ho videla a išiel tam.“ Ukázala pred seba.
„Takú možnosť už nemusím mať. Ja pokračujem a ty sa rozhodni.“ Vytrhla sa
mi a vykročila. Nechcela som ju nechať samú. Stále tu bola možnosť, že sa
jej to len zdalo a nikto tam nebude. Neviem čo bude horšie vidieť ju
nadšenú alebo sklamanú. Dobehla som ju a mlčky išla vedľa nej.
„Aha pozri.“ Natešene šepla. „Hovorila som že som ho videla. Poď skryjeme sa
tam na kraji. Dva lístky na upíra do prvého radu prosím.“ Hlas sa jej chvel
vzrušením. Rozbúchalo sa mi srdce. Nemyslela som si že ho nájdeme. Bol ku nám
otočený chrbtom a nad niečo sa skláňal. Mysľou mi prebehlo že je to jeho
obeť. Striaslo ma z predstavy. Keď sa trošku posunul, odkryl ruksak. Uf to
mi odľahlo. Niečo z neho vybral a rozostavil okolo seba.
„Nič nevidím. Poď prejdeme ešte bližšie.“ Ela vstala a začala sa presúvať
k hrubému stromu. „Domča poď už.“ Mala som veľa dôvodov ostať na mieste,
ale zvedavosť ma premohla.
„Čo myslíš že robí?“ čupla som si ku kmeňu.
„Neviem, ale zistím to.“ Vyšla z poza stromu a očividne sa ho
chystala osloviť.
„Prestaň!“ stiahla som ju na zem. „To nie je dobrý nápad.“
„Prečo?“
„A čo by si sa ho pýtala?“
„No, pripúšťam to neviem.“ Aj v tej tme som vedela že je červená. Pozrela
sa opäť na svoj objekt záujmu. „Konečne budeme niečo vidieť, zapaľuje sviečky.“
Zahľadela som sa na postavu pred nami. Bol dosť vysoký. Prechádzal z miesta
na miesto a kládol na zem zapálené sviečky. Opäť sa vrátil k ruksaku a siahol
doň. Vo svetle sviečok sa zaleskla strieborná dýka. Začala sa mi krútiť hlava. Nebol
to Jakub ako čakala Ela, ale bol nádherný. Čierne vlasy mal strapaté a na tvári
napätý výraz.
„Neviem kto to je, ale je hriešne krásny.“ Vzdychla si Ela.
Postavil sa do stredu všetkých sviečok a zdvihol dýku. Vtedy mi to celé
došlo. Porezal si dlaň a krv nechal kvapkať na zem. Chytila som kamarátku
a začala ju ťahať preč. Nechcela som vidieť a ani počuť to, čo som si
myslela že bude nasledovať.
„Nemáme tu čo robiť. Toto nie je pre naše oči. Ela musíme utekať.“
„Čo? Nie. Prečo?“ tvárila sa zmetene.
„Sviečky tvoria pentagram, práve si porezal ruku, chystá sa niečo vyvolať
musíme preč.“ Na dlani ma pálila vlastná jazva. Nedávno som sa o niečo také pokúšala
sama.
„Už vstávam.“ Pípla celá bledá. Bolo však pozde. Práve začal recitovať. Stiahla
som ju na seba a zapchala jej dlaňou ústa.
Astesia