Som číslo štyri

Autor: Pittacus Lore
Názov: Som číslo štyri
Séria: Dedičstvo Lorienu
Diel: Prvý
Počet strán: 312 str.


Vzala som knihu do ruky ako každú inú. Najprv som si prečítala anotáciu a potom sa chystala pozrieť, čo sa píše o autorovi. Tam som ostala mierne vyvedená z mieri a pobavená zároveň. Prečo? Lebo: „Pittacus Lore je najväčší so Starších Lorienu. Už dvanásť rokov sa skrýva na Zemi. Pripravuje sa tu na vojnu... Jeho presné bydlisko nie je známe.“ No veľmi som sa začala smiať. Je to šikovný reklamný ťah, ale vôbec ho nebolo treba, keďže kniha vyšla zároveň s filmom. Pod pseudonymom Pittacus Lore sa skrývajú James Frey a Jobie Hughes.

 Mimozemšťania? Nachádzajú sa na Zemi? Ja to mám čítať? Veď mám už dosť dlho neopodstatnený strach z emzákov. No nakoniec som sa obávala zbytočne. Vesmírne lode, škaredí ufóni hmm tak to skúsim ešte raz. Sympatický mladík, láska k pozemšťanke, šikanovaný v škole(samozrejme len prvé dni), musí žiť so strážcom, škola, láska, škola, láska... áno teraz som to vystihla. Kde je to sci-fi? Ahá posledných 50 strán tam sa sci-fi akčné scény schovali.

Najprv som videla film a ten bol pre mňa dosť veľkým sklamaním. Od knihy som teda nečakala absolútne nič a práve preto som bola veľmi prekvapená. Ako sa to už stáva dej sa bohvieako nezhodoval. Planétu Lorien pred niekoľkými rokmi zničila zlá rasa z planéty Mogadora. Zachránilo sa len deväť detí so svojimi kurátormi. Keďže najbližšie bezpečné miesto bola Zem, odleteli tam a ukryli sa. Nepriatelia ich však prenasledovali a postupne začali zabíjať. Najprv jednotku, potom dvojku (prečo sú tie deti očíslované ako zajace?!) až prišiel rad aj na číslo štyri. Aby prežil, musí sa stále aj s kurátorom premiestňovať po svete. Stále iné miesto, iná identita. Príbeh je situovaný do mestečka Paradise v štáte Ohio. Štvorka tu vystupuje pod menom John Smith. Začne chodiť do školy, zamiluje sa, nájde nepriateľa a aj kamoša. Keby nemal superschopnosti (ohňovzdornosť, telekinéza, sila, rýchlosť) a nebolo by to popretkávané históriu Lorienu, bol by to obyčajný príbeh, akých poznáme mnoho.

Celkový dojem je však veľmi príjemný. Veď komu by sa nepáčilo čítať o rytierovi, ktorý ochraňuje svoju princeznú, na krk im dýchajú zlí Mogadoránci a on musí všetko udržať v anonymite? Och a ešte som nespomenula nádherného bígla, ktorý je stále po ich boku. Verím že táto časť je len rozbehová k celej sérii. Dedičstvo Lorienu má vraj mať šesť častí. Finálna scéna ma fakt dostala, neraz som si myslela že je po všetkom a keď obrátim stranu, tak ju nájdem prázdnu. Tiekla krv, nachádzali sa tam ozrutné beštie, mimozemšťania ukázali svoju plnú silu. Nebol to vôbec ľahký boj o prežitie. Tých 300 strán nakoniec nebolo na spálenie.

Možno neočakávate pozitívne hodnotenie, ale mne sa to fakt páčilo. Aj napriek všetkým klišé a niektorým nezmyselným pasážam. Takže vás prekvapí že John a jeho parta (kurátor, frajerka, „som blázon do ufo“ kamarát, ďalšia mimozemská baba a jeden chalan do počtu) si vyslúžili odo mňa päť vločiek. Možno nie stopercentne zaslúžených, ale mne sa to páčilo veľmi.

Astesia