Stratená duša

V mŕtvom, blikajúcom svetle nočných lámp uteká so zaslzenou tvárou. Svetlo, tieň, svetlo, tieň, svetlo, tieň. Striedavo osvetľuje  fialové šnúrky v botaskách. Nohy sa jej pletú rovnako ako myšlienky, ale musí ísť ďalej. Vlastne, keď chce ostať nemusí. Stačilo by sa otočiť a utekať späť do minulosti. Minulosti krutej a bolestivej. Minulosti zároveň krásnej, záhadnej s dôkazom o jej výnimočnosti. Výnimočnosti dievčaťa ktoré je iné, ale nikto to nevidí. Keď to náhodou niekto aj vidí tak to označí za čudáctvo, nenormálnosť. On to vedel oceniť, boli si totiž v mnohom podobný. Len jeden maličký rozdiel ich robil inými. Sú si natoľko podobný, nakoľko aj odlišný. On je krvilačná beštia, ona stratená v krutom svete ktorý jej polámal sny. Taká krehká a taká stratená. Náhli sa na miesto, kde to celé začalo, pokračovalo, skončilo. Správne skončilo tak prečo sa to stále vracia? Nedá jej spávať prenasleduje aj cez deň. Vie že ju tam nájde či už živú alebo mŕtvu. Mŕtvu, mŕtvu, mŕtvu. To slovo sa jej dotieravo ozýva v hlave. Možno jej raz dávno zachránil život, ale tým len oddialil a znásobil bolesť ktorú cíti teraz. Odbočila z chodníka na kamenistú cestičku, preskočila koľajnice a vrhla sa do lesa. Pichá ju v pľúcach, ale neprestáva. Už len chvíľku. Je jasná noc, mesiac práve v splne. Konečne zastaví na moste. Zahľadí sa na rieku pod ňou a pomaly naberá do seba vzduch. Vie čo príde, nebojí sa v porovnaní s tým, čo prežila to nič nebude. Zíde dole k rieke a pod ťarchou spomienok sa zvezie na skaly. Obuté nohy strčí do vody. Na ničom nezáleží. Voda je studená, na rukách jej vyskočia zimomriavky. Celá sa trasie a siaha si do vrecka. Opatrne vyberie jeho obsah zabalený v papieri. Prevracia žiletku v rukách a zaváha. Čo keď je na svete niekto, kto jej skutočne pomôže? Kto ju aspoň trošičku po čase začne chápať. Pomôže zabudnúť. Unesie z čierno-bieleho sveta a ukáže aj iné farby. Nie. Už sa rozhodla a čim ďalej to bude zdržiavať, tým je väčšia pravdepodobnosť že sa objaví. Uchopí žiletku do pravej ruky, priloží jej hranu k ľavej a nemotorne potiahne. Objaví sa tenký krvavý pásik, aký už mnohokrát videla na zápästiach alebo členkoch. Rana nie je hlboká, pretože zaváhala. V diaľke počuje kroky, našiel ju ostáva jej len chvíľka času. Zopakuje rez. Tento krát je rana hlboká, krv sa valí zo žíl na skaly a mieša sa s vodou v rieke. Prechytí si žiletku do druhej ruky. Cíti ako sa z nej všetko vyplavuje. Bolí to, ale je to krásna bolesť lepšia ako tá čo si spôsobovala malými ranami. Hľadí na krv. Vo svetle mesiaca ma krásnu farbu. Chystá sa vypustiť krv aj z druhej ruky, keď vtom zacíti na pleci dotyk. Odmieta sa obzrieť nechce vidieť  tie mŕtvolne bledé oči, ktoré jej niekedy pripadali krásne. Všetko bola jedna veľká lož. Sľuboval jej pomoc, ale pritom jej ublížil ako ešte nikto predtým a úplne ju zničil. Strata krvi ju oslabila, takže nemala silu vzdorovať, keď jej vytiahol z ruky žiletku a odhodil do rieky. Otočil jej tvár, vedela že keď otvorí oči, tak ho uvidí. Zhlboka sa nadýchla a zacítila niečo iné. Nie vôňu ktorú čakala a poznala ale niečo iné. Prekvapene zdvihla viečka. Hľadela priamo do nádherných hnedých očí. Čítala v nich strach a nevyslovené otázky. Jednu ruku mal položenú na jej líci a druhou zvieral jej zápästie, aby nestratila ešte viac krvi. Nedokázala uhnúť pohľadom. Nebola si istá či je stále živá, alebo už odišla. „Prečo?...“  chcel pokračovať, ale jeho otázku prerušilo zakričanie na moste. Pozrel sa hore a ona sledovala jeho pohľad. Bol tam. Vedela že sa skôr či neskôr ukáže. Bála sa o život svojho záchrancu. „Bež!“ zašepkala a snažila sa vytiahnuť si ruku z jeho. Nedovolil jej to. „To je on?“  nespustil z neho zrak. Nebadane prikývla. „Neodídem. Nenechám ťa tu samu a už vôbec nie s niekým kto ťa chcel zabiť. Kto dovolil aby si sa takmer zabila sama len preto, lebo ti večne ubližoval.“ Privinul  ju bližšie odtrhol si pás z trička a začal jej obväzovať ruku a pritom hovoril. „Možno začínaš tušiť kto je, ale on nevie s kým sa zahráva. Keby že sa ešte raz opováži na teba siahnuť, skončí veľmi zle.“  Sledovala jeho snahu o zastavenie krvácania cez závoj hmly. Cítila že stráca vedomie, mohla len dúfať, že keď sa preberie bude v bezpečí. Či už sama alebo s hnedookým záchrancom. že ON sa už ku nej nikdy nepriblíži. Neohrozí ju a ona pomaly nájde samu seba a začne znovu žiť. Vedela že to bude ťažké a minulosti sa bude zbavovať veľmi dlho. Posledné čo cítila, kým sa jej svet úplne zahmlil, bol ten najjemnejší dotyk a NÁDEJ...

Astesia