Stránky

nedeľa, 7. októbra 2012

Sledovať sa nepatrí! Časť 7.


„To je ten chalan čo sme ho dnes videli v škole.“ Rýchlo mi trkotala do ucha. „Och, vyzerá ako upír.“
Nezmohla som sa ani na pozdrav, keď podišiel k nášmu stolu. Vysoký, oblečený v čiernom, vlasy takisto čierne s ofinou a oči... Opäť mi prišlo mdlo. Našťastie som to na sebe nedala poznať a rýchlo si dala ešte glg z pohára. Oči mal sivé a pri zrenici boli jemne dožlta. Zatiaľ nám nevenoval pozornosť a zvítal sa s Marcelom.
„Zostavu čo hrá stolný futbal už poznáš a toto sú Eliška a Dominika.“ Ukázal na nás Marcel.
„Zdravím slečny, som Jaro.“ Nevenoval nám veľa pozornosti a už sa zahovoril s kamarátom.
„Vážený,“ vyskytla sa pri stole Katka „pozeráte sa na víťazov. Jej ahoj Jaro. Už ste sa dohodli kto hrá proti komu? Mám chuť to dnes celé vyhrať takže šup k stolu.“ Posadali si k stolu a začali sa medzi sebou doberať. Jaro zdvihol hlavu a konečne zavadil o nás pohľadom. Pozrel mi do očí a zatváril sa povýšenecky. Nevydržala som jeho pohľad a pozrela sa inde.
„Nechcem hrať s emáčkou nosí to smolu..“ Pozeral sa na mňa ako na špinu. Otvorila som ústa že mu niečo odvrknem, ale nemala som náladu vysvetľovať čokoľvek tuto pánovi očividne plnému predsudkov. Hrala som teda s Marcelom a Eliška si vychutnávala spoločnosť “upíra“. Pri hre sme sa zabavili, a s Marcelom sme vyhrali. Objal ma okolo pása a vystrčil Jarovi prostredník.
„Vraj nosia emáčky smolu.“ Smial sa a potiahol ma za vlasy. Mala som ich ružovo čierne. Vrchná časť hlavy bola čierna a spodná ružová. Marcel sa neprestával smiať. „Platíš nám drinky kamoš.“ Vrátili sme sa k stolu a Jaro išiel objednať. Po chvíľke sa Katka a Klaudia ospravedlnili že sú unavené a idú na intrák. Marek s Tomášom sa ponúkli že idú s nimi, a tak sme tam ostali sedieť štyria. Eliška sa rozprávala s Jarom (aj on vyzeral emácky, ale nechcela som spôsobiť hádku) a jeho záujem jej lichotil. Zrazu sa mi začala krútiť hlava. Musela som vyzerať zle, lebo Jaro spozornel.
„Tak čo Chudáčik už máš dosť?“ oslovil ma prezývkou, ktorú si vymyslel počas hrania stolného futbalu.
„Neviem cítim sa čudne.“ Zložila som si hlavu do dlaní  a zavrela oči.
„Keď nevieš piť, tak to nabudúce nerob.“ Nedokázala som rozoznať, komu patrí ten hlas. V hlave som mala akoby hmlu. Cítila som ako ma zrazu podopierajú nejaké ruky a zistila som že sa snažím kráčať. Občas som začula útržky rozhovorov. „Nemôže byť opitá! Poznám ju veľmi dlho a okrem toho vypila len toľko čo ja. Niekto jej musel hodiť do drinku nejaký bordel.“
„Vravel som jej že by sa mala krotiť s výzorom, ľudia to nemajú radi. Určite jej to spravil niekto pre to, ako vyzerá.“
„Nebuď múdry! Chudáčikovi to nemuseli spraviť z averzie. Počul si už o nadrogovaných a znásilnených dievčatách?“
„Už sme takmer tu.“
„Takže tu bývate? Pekné.“
„Si ich spolužiak a nevieš kde bývajú? Hanbi sa.“
Zrazu som zacítila teplo a pod sebou niečo mäkké. Zrejme som bola v posteli. Podarilo sa mi rozlepiť oči a videla som, ako na kraji mojej postele sedí Jaro.
„Domča počuješ ma? Vedľa postele máš vodu. Budem na teba dávať pozor neboj sa. Vyprevadím chalanov a vrátim sa.“
Už zasa sa mi rozmazával zrak. Ešte som videla ako sa z mojej postele zdvihol čierny fľak.
„Drž sa Chudáčik.“
„Eliška zajtra mi prosím zavolaj ako jej je! Nieže sato dozviem až v Pondelok v škole. Vlastne, možno váš prídem pozrieť, keď už viem, kde bývate.“
„Dobre ešte raz dík chalani. Majte sa.“ Eliška sa vrátila do izby a priložila mi ruku na čelo. „Ach Dominika, kto ti to len mohol urobiť.“ V tej chvíli som zaspala.

Astesia


2 komentáre:

  1. Prečítala som si všetky časti a je tocelkom dobré kedy napíšeš dalšiu čast? :D

    OdpovedaťOdstrániť