Stránky

pondelok, 9. júla 2012

Sledovať sa nepatrí! časť 3.



„Svojou vlastnou krvou,
volám ťa k sebe.
Nech temnota krásna viac,
vnútri pekla nedrieme.
Moja duša podsvetiu patrí,
už je to tak navždy.
Potrebujem poradiť
a plameňom pohladiť.“

Kľačal na zemi, ruky mal rozpažené a pohľad upieral na oblohu. Hruď sa mu pomaly dvíhala, ako dýchal. Prečo sa nič nedeje? Možno sa mu to nepodarilo. Dúfala som v duchu. Začula som zvuk, akoby sa niečo trhalo. Nachvíľu všetko pohltila temnota. Nestihla som ani žmurknúť a z temnoty vystúpila postava. Pohľad na ňu bol nečakaný. Postava bola celá odetá v bielom. Svetlé vlasy jej siahali na plecia. Vek som nedokázala odhadnúť. Vyzeral možno na tridsať, ale niečo mi vravelo, že pred sebou máme bytosť starú možno aj niekoľko tisíc rokov. Prehovoril sladkým hlasom, a odhalil špicaté zuby.
„Denariel, Denariel,“ pokrútil hlavou „tvoje básne sú vždy dramatické. Vieš že stačí tvoja krv, temná hviezda, pomyslieť na mňa a ja sa ukážem. Čo potrebuješ Denariel?“ Chlapec sa pri zvuku mena jemne mykol.
 „Ešte som si nezvykol na moje skutočné meno. Odmalička som bol vychovávaný ako Jaro. Len nedávno som sa dozvedel, že to bola dokonalá ilúzia. Nechcel som však hovoriť o tom.“ Dal si ruky za chrbát a rozkročil sa. „Neviem ako pokračovať s úlohou. Ešte som nikoho nenašiel. Sám vlastne neviem ako som sa s vami spojil.“
„Musíš byť trpezlivý. Detí démonov je na svete mnoho. Dejiny poznáš a všetok tvoj potenciál je ešte len v plienkach.“ Znudene si začal obzerať nechty. Boli dlhé, špinavé a špicaté. „Nechápem, načo si ma vlastne volal. Vieš všetko čo zatiaľ potrebuješ.“
Začínalo mi byť hrozne horúco. Jazvu na ruke som mala akoby žeravú. Počas môjho vlastného rituálu sa nič neudialo. Zdalo sa mi že som zazrela jemný tieň a to bolo celé. Čo sa odohrávalo pred mojimi očami bolo úplne iné. Ela sa triasla a ja spolu s ňou. Na dlani, ktorou som jej prikrývala ústa, som zacítila jej slzy.
„Ako ich mám spoznať?“ prehovoril chlapec. „Ja som vás vyhľadával, odmalička som cítil že som iný, že nepatrím do tohto sveta. Hľadal som pravdu a privolal vás. Poverili ste ma úlohou priviesť ďalších, ale neviem ich nájsť...“
„Stačilo!“ démon ho umlčal pohybom ruky. „Stále máš v sebe veľa ľudskosti. Neviem- to je najstaršia výhovorka na svete a vymysleli si ju ľudia. Všetko je možné. Znamenia sú všade okolo, ale naše deti ich poriadne nevidia a nechápu. Ľudská rasa ich zaslepila. Si jeden z mála, kto našiel cestu. Pochádzaš z rád bojovníkov! Nech už od teba nikdy nepočujem slovo neviem! Niektorý sú bližšie, ako si myslíš.“ Vyceril zuby v príšernom úsmeve a zmizol v čiernom plameni. Chlapec pred nami padol na kolená a utieral si tvár do trička. Zhasol sviečky a odložil ich. Dýku utrel o kus látky a odložil aj tú. Zdvihol ruksak a odkráčal ďalej do tmy. Nezmohla som sa na slovo a Ela sa nahlas rozvzlykala. Zložila som jej dlaň z úst.
„Domča?“ prehovorila pomaly. „Nechcem veriť tomu čo sme práve videli a počuli. Chcem sa vrátiť o hodinu dopredu a nikdy sem neprísť.“ Vytiahla som z vrecka servítky a podala jej ich. Cez plač jej bolo ledva rozumieť. Vysmrkala sa, no neprestávala plakať.
„Nikomu to nesmieme prezradiť,“ povedala som a postavila sa. „Považovali by nás za šialené.“
„Dodnes som neverila na démonov a vôbec som si nemyslela, že môžu mať deti medzi ľuďmi.“ Zahodila vreckovku a vybrali sme sa domov. Ešte šťastie, že bývame spolu. Bála by som sa ostať sama. Už dlho verím na podobné veci, ale zároveň mám z nich strach. Bolo to len niečo ako koníček. Aj ten rituál keď som sa pokúšala vyvolať démona ja sama, bol veľmi opatrný a nechcela som aby sa niečo stalo. Celú cestu sme boli ticho a tak som mohla uvažovať. Chcela som to všetko poprieť, ale bolo to príliš skutočné. Prišli sme k bytovke.
„Ako sa cítiš?“ opýtala sa ma Ela.
„Zvláštne, bojím sa.“
„Aj ja. Sľúb mi, že o tom nikdy nebudeme hovoriť. Verím že keď sa ráno zobudím, budem mať pocit, že to celé bola len nočná mora.“
„Sľubujem,“ povedala som, ale za chrbtom si prekrížila prsty. Potrebujem odpovede nechcem to nechať len tak, aj keď viem, že by som sa podobnými vecami nemala zaoberať. Vyviezli sme sa výťahom na štvrté poschodie. Siahla som do vrecka vytiahla kľúče a odmokla dvere. Konečne príjemná vôňa nášho jednoizbového bytu. Ela si to namierila po vyzutí rovno do kúpeľne. Prešla som k posteli a začala sa vyzliekať. Keď som prevracala sveter, vypadol z vrecka kúsok červeného papiera. Hľadela som naň hodne dlhú chvíľu. Po chrbte mi behali zimomriavky. Bolo na ňom jediné slovo Tenebrae. 

2 komentáre:

  1. všimla som si, že píšeš aj vlastný príbeh, mrkla som a prečítala všetky kapitoly... musím povedať, že nápad je dobrý, možno z toho štylistického hľadiska by si niekedy mohla použiť dlhšie vety, ale to sú maličkosti :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No :) gramaticky som na tom trošku slabšie :) ale snažim sa aby to yvzeralo :)

      Odstrániť