Stránky

utorok, 24. júla 2012

Sledovať sa nepatrí! časť 4.


Ráno ma prebral zvuk mobilu. Hrozne ma bolela hlava a ledva som sa vládala otočiť. Snažila som si spomenúť čo sa mi snívalo, ale nešlo to. Spomínala som si len na zopár stromov obrastených zeleným lístím a že som utekala. Opäť som upadala do spánku.
„Domča,“ zamrmrala Ela z druhej strany izby. „zvonil ti telefón.“
„Hej už.“ Pomaly som sa posadila a počkala kým sa mi prestane krútiť hlava. Načiahla som sa vedľa postele. Na displeji svietilo neznáme číslo. Stlačila som tlačidlo zobraziť a začala čítať.
Ahoj princezna. Ako si spinkala? Neviem sa dockat kedy ta konecne uvidim. Nevies si predstavit ake to je tolko na teba cakat. :*
Vybuchla som smiechom, až som si oprskala mobil. Zvalila som sa na posteľ a neprestávala sa smiať.
„Čo sa deje?“ Z vankúša sa zdvihla strapatá hlava a upierala na mňa modré oči.
„Ale,“ snažila som sa chytiť dych, „niekto si pomýlil číslo a poslal mi zamilovanú správu.“
„Vážne? Hoď mi mobil“.
„Nevymažem ju. Budem mať aspoň jednu takú krásnu správu. Nevadí že prišla omylom.“ Postavila som sa, prešla k oknu a odstrela žalúzie. „Hm prší,“ vzdychla som si. „Idem prvá do kúpeľne.“ Otočila som sa a na zemi zbadala svoj tyrkysový sveter. Prečo je tam? Pomyslela som si. Veď som ho nemala na sebe už dlho.
„Ela? Mala si môj sveter?“ zdvihla som ho a mávala jej pred očami.
„Určite nie, nenosím tvoje veci bez pýtania.“
„Kedy si včera vlastne prišla?“ pýtala som sa po chvíľke ticha.
„Vlastne, ani neviem,“ zamyslene sa na mňa pozrela a pokračovala.“Keď si ma nepočula prísť, musela si už spať. Nepýtaj sama však kde som bola nedokážem si spomenúť.“ To ma prekvapilo. Žeby si Ela niečo nepamätala? Prešla som do kúpeľne a pustila na seba horúcu sprchu. Rozmýšľala som o včerajšku. Viem, že som išla z prednášky do obchodu, pretože sa nám na chodbe vypálila žiarovka. Navečerala som sa a začala si čítať skriptá. Kedy som však zaspala? Kedy sa vrátila spolubývajúca? Cítila som sa veľmi zmätene. Akoby som si mala spomenúť na niečo veľmi dôležité, ale bezúspešne. Vysušila som si vlasy a vrátila sa do izby. Ela sa už maľovala, tak som si vzala svoju kozmetickú taštičku a pridala sa k nej. Linky aj špirálu som mala nanesenú rýchlo. Do vlasov som si zapla sponky, obliekla sa a začala zháňať veci do školy. Zošit a peračník (moja klasická výbava) pristáli na dne kabelky a ku nim som pridala ešte vodu a nejaké pečivo.
„Dnes tam nechcem ísť,“ zakričala Ela z chodby. „Máme zlé prednášky a ešte k tomu so Zajacovou. Prisahám, že tá žena je prezlečený chlap.“ So smiechom som odomkla dvere a vybrali sme sa do školy. Takmer sme to nestihli. Doktorka Zajacová práve odomkýnala učebňu.
„Och pozri,“ šepla Ela a potiahla ma za ruku. Ukazovala na druhú stranu dlhej chodby, kde do učebne vchádzali študenti. „Ďalší chlapec na môj “čo keď je to upír“ zoznam.“ Otočila som sa a zbadala vysokého chlapca so strapatými čiernymi vlasmi. Zrazu sa mi zatočila hlava a musela som sa oprieť o stenu, aby som nespadla. V hlave sa mi mihla predstava horiacich sviečok. Čo to malo znamenať? Potriasla som hlavou, Ela ma pridržala a vošli sme do učebne.


Astesia

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára